Rozhovor s Vendy Pavláčkovou

Všetky organizácie ju odmietali. Našťastie sa jej to podarili. Vendy Pavláčková v rozhovore hovorí o dobrovoľníctve a živote v Keni, jej snoch a cieľoch, písaní kníh.

Aké to bolo byť dobrovoľníckou v Keni?

Do Kene som odletela prvýkrát v roku 2016 a vôbec som nevedela, čo ma čaká. Dlho som mala v hlave myšlienku “pomáhať v Afrike”, ale konkrétnu predstavu som nemala. Len ma tieto dve slová veľmi lákali.

Spoznala som, že Afrika je úplne iný svet ako ten náš, ale zároveň vlastne taký, aký som si možno predstavovala. Pracovala som na farme a starala sa o sirotky. Učili sme ich novým veciam a zháňali sponzorov pre ich štúdium. Spolupracovala som tam s misionárkou Radkou, ktorá mi ukázala svoju prácu a život v Keni. Každý deň bol pre mňa naplnením a poznávaním niečoho nového. Splynula som so životom v Keni a cítila, ako tam zapadám.

Čo ťa k tomu viedlo?

Práve tá myšlienka “pomáhať v Afrike”. Netuším, kde sa vo mne vzala, ale myslím, že mi bola proste vložená do srdca. Po rozpade dlhoročného vzťahu som si jedného dňa povedala, že je na čase plniť si svoje sny, a začala som o dobrovoľníctve v Keni vážne uvažovať. Všetky organizácie ma ale odmietali, pretože som nemala žiadnu prax ani skúsenosti. Až na jednu misionárku, ktorá na moju otázku, či si môžem vyskúšať jej prácu, odpovedala, že mám prísť. Bola som v šoku, ale príjemnom a začala som plánovať každý detail, aby som nič nezanedbala.

Ako dlho si tam vlastne bola?

V Keni som bola celkom päťkrát. Prvýkrát som tam strávila mesiac a potom som sa tam vracala vždy na pár mesiacov.

Napísala si o tom aj knižku. Vieš nám ju priblížiť?

Kniha sa volá “Uprostřed africké svobody aneb (ne) všedný život v Keni”. Je písaná skôr formou denníka, sú to moje zápisky z obyčajných dní, ktoré som tam prežívala. Ale pre mňa to boli dni výnimočné. V knihe opisujem, ako som sa do Afriky vlastne dostala a to, ako som čelila jej každodenným výzvam i silnej malárii. Ako som sa musela zmieriť s tým, že pri každom pohybe som bola stredobodom pozornosti. Ale dozviete sa v nej aj to, ako mi Afrika zmenila celý život. Prečo som opustila svoje zamestnanie a skončila s futbalom, ktorý pre mňa bol vtedy všetkým.

V knihe nájdete aj nádherné fotografie od Jozefa Kivoňa, ktorý bol v Keni so mnou pri mojej poslednej návšteve. Fotky knihu veľmi obohacujú. Ja sama fotím vždy len obyčajným telefónom, takže som mu za to veľmi vďačná.

Všetok zárobok z kníh venujem na podporu výstavby nemocnice v Keni. A vlastne, to bolo aj moja jediná motivácia, prečo som knihu napísala. Nie som žiadna spisovateľka, ale chcela som to skúsiť.

Čo sa tebe najviac páči na Keni? Akí sú tam ľudia?

Asi tá jej sloboda a skromnosť. To, že sú tam ľudia šťastní, aj napriek tomu, že nemajú jednoduchý život. Majú nejakú predstavu o tom, že život v Európe i Amerike je o dosť lepší, ale podľa mňa presne nevedia ako, a preto sú vďační za to, čo majú. Nikdy som si nevšimla človeka, ktorý by bol naštvaný alebo zamračený.

Ľudia tam sú veľmi spontánni a priateľskí. Pri každom stretnutí si podávajú ruky a usmievajú sa. Žijú zo dňa na deň. Aj keď to neznamená, že je to takto správne. Všetko má svoje výhody aj nevýhody.

Po Keni si sa vrátila do ČR. Bol to pre teba kultúrny šok?

Bol. Domov som sa tešila, ale po návrate do svojho “normálneho” života, som nedokázala žiť ako predtým. Vrátila som sa do svojej práce v kancelárii a na ihrisko. Ale moje myšlienky boli stále v Keni. Behala som po ihrisku a zrazu nevidela zmysel v tom, prečo to robím. Sedela som v práci nad papiermi a vedela, že chcem niečo viac. Túžila som byť niekde užitočná. Nakoniec všetko dopadlo tak, ako to asi dopadnúť muselo. Po pár mesiacoch som skončila s futbalom a po ďalších mesiacoch aj v práci. A odletela som druhýkrát do Kene. A nikdy som svojich rozhodnutí neľutovala.

Plánuješ sa do Afriky vrátiť? Máš tam nejaké väčšie plány?

Určite. Návrat plánujem na začiatok roka 2021, pokiaľ situácia však dovolí, ale verím, že áno. Ak tam mám byť, tak tam budem. Radi by sme začali riešiť všetko okolo stavby nemocnice, resp. pre začiatok pravdepodobne nejaké malé ordinácie. Záleží, čo možnosti dovolia. Bude to beh na dlhú trať a roky. Ale stotožňujem sa s citátom “cez prekážky ku hviezdam“.

Aké sú tvoje sny a ciele?

Naučila som sa žiť svoj život naplno, pretože človek nevie deň ani hodinu. Nevieme, koľko času nám tu zostáva. A ja nechcem nikdy ľutovať toho, čo som neurobila. Zamilovala som si cestovanie, pretože spoznávanie nových kultúr a zážitky z ciest človeka nesmierne obohacujú. Je to niečo, čo nám nikdy, nikto nevezme. A ak môžem cestovanie spájať s pomocou druhým, znamená to pre mňa najviac. Mojím najväčším snom či poslaním, je vybudovať nemocnicu v Keni. A tiež túžim dôjsť z domu pešo až do Jeruzalema.

Povieš nám niečo aj o Pouti k sobě?

Pouti k sobě bol projekt, kedy sme ako skupinka ľudí, ktorí sa v podstate nepoznali, vyrazili na polročnú pešiu púť z Olomouca do španielskeho Santiaga de Compostela. V čele s úplne nehybným kamarátom Milanom na vozíku. Bola som Milanovou osobnou asistentkou a mali sme veľa vecí spoločného. Predovšetkým sme obaja žili svoje životy naplno. Milan, napriek tomu, že bol nehybný od hlavy až k päte, žil svoj život naozaj intenzívne. Každým okamihom. Zúčastnil sa rôznych akcií aj cestoval. Len k sebe potreboval neustále svojho asistenta. A ja som bola jedným z nich. A vzhľadom k nášmu rovnakému postoju k životu, vznikla táto šialená myšlienka vyraziť na Svätojakubskú cestu od dverí domu.

Píšeš aj druhú knihu. Vieš nám priblížiť jej obsah?

Druhá kniha sa volá „Poutí k sobě aneb (ne)dokončené putování“. Je písaná tiež formou denníka – každodenné zážitky z putovania. Pôvodne sme mali písať knihu s Milanom dohromady, ale bohužiaľ svoje putovanie do Santiaga nedokončil. Svoje pozemské putovanie ukončil vo Francúzsku po 2000 km a my sme túto púť dokončili za neho – pre neho. Zomrel v nemocnici, pretože jeho svalová dystrofia ho začala doháňať, a jemu dochádzali sily. Napriek tomu si trúfam tvrdiť, že svoj život žil naplno viac než kopa zdravých ľudí.

Kniha je opäť obohatená množstvom krásnych fotografií od Jozefa Kivoňa. Zárobok z tých kníh poputuje na nákup dezinfekcii, krémov a pod. pre zamestnancov a klientov Trendu vozíčkarov v Olomouci, kde sme sa s Milanom spoznali a kde bol dlhoročným predsedom.

Čo pre tebe znamená život?

Život je dar a každý máme len jednu šancu na tejto zemi. Život vnímam ako niečo, čo som dostala, bez toho aby som si to nejako zaslúžila. A som vďačná svojim rodičom za to, čo mi dali. Každé ráno sa prebúdzam s tým, že chcem deň prežiť naplno. Chcem život žiť, nie prežívať. Netúžim po materiálnych veciach, ale po zážitkoch. Po tom, aby som mohla byť užitočná a prinášať radosť tam, kde je to potrebné.

Ešte raz ďakujem Vendy za skvelý a inšpiratívny rozhovor. Je vidieť, že si ide za svojimi snami, aj keď zažíva veľa prekážok. Vendy, držíme ti palce. Priatelia, ak máte námet na inšpiratívny príbeh, rozhovor, napíšte mi na FB alebo IG @karolontheway.

 

Comments