Myslel som si, že to už neprežijem

Tak som sa jedného slnečného dňa vybral na výlet. Smer Kintamani.. Krásne miesto s výhľadom na Mt. Batur. Krásna predstava však? Ibaže…

V to ráno som sa zobudil a povedal si: „Dnes to vyzerá na nádherný výlet. Pôjdem na jedno skvelé miesto a dám si tam kávu s úžasným výhľadom.“

Taký bol však plán, no realita sa ukázala ešte lepšie 😀 (teraz sa už tomu smejem, ale na mieste činu som sa modlil ku všetkým Svätým, aby sa mi nič nestalo).

Bolo niečo okolo 10 hodín ráno a ja som si sadol na motorku. Naštartoval. Nastavil som GPS a vyrazil som.

Jemný príjemne chladivý vánok mi vial na tvár. Bol to veľmi príjemný pocit. Ako som tak šoféroval, hlava sa mi čistila od nekalých myšlienok. Premávka bola optimálna, žiadne zápchy, všetko išlo hladko.

Po cca hodine a štvrť som dorazil na miesto. WOW! Absolútna nádhera. Ten výhľad stojí za to. Zaparkoval som motorku, pozdravil sa úžasnému kolektívu zamestnacov a našiel som si pre mňa to najlepšie miesto, ktoré bolo voľné…

Keďže si rád dám kávu a k tomu ešte milujem prírodu a výhľady, objednal som si long black „aka“ AMERICANO. Užíval som si prítomný moment. Fotil som o sto šesť. Myslím si, že môj telefón mal už dosť toho fotenia, keďže sa percentá baterky znižovali a znižovali 😀

Po cca hodine sedenia som sa tak pozrel smerom dole pod horu Mt. Batur a videl som tam cestu. Cesta, ktorú vedie smerom dole z Kintamali a teoreticky vedie aj okolo tejto hory.

Hm… Pomyslel som si. Dostal som nápad! Čo keby sa presuniem na motorke a pôjdem až do Amedu? (Pre tých čo nepoznáte Bali – Amed je na východnej časti ostrova.. Veľmi krásne miesto s úžasnými výhľadmi a čerstvým vzduchom.)

Otvoril som teda google maps a pozrel sa, či to je vôbec možné. Zadal som svoju aktuálnu polohu (Kintamani) a miesto kam chcem ísť.. AMED! Šup, je to tam. Do 30 sekúnd sa mi zobrazila celá trasa. Je to možné..

Ale… Mal som akýsi strach v sebe… Vedel som, že môj telefón má už iba 15 % batérie a tú cestu vôbec nepoznám. Čo teraz? SAKRA!!! Milujem dobrodružstvá a jazdu motorke.

Premýšľal som asi 5 minút.. Niečo vo mne mi vravelo, že to mám skúsiť..

Okay.. Išiel som do toho. Zaplatil som za kávu, poďakoval zamestnancom. Spustil GPS a vyrazil som..

Cesta bola zo začiatku veľmi príjemná. Idete serpentínmi, okolo vás je hromada zaschnutého popoľa z vulkánu Mt. Batur. Pozorotujete jako sa fauna a flóra mení a vy len sledujete GPS kam vás to vedie. Snažil som sa nejak si zapamätať si trasu v prípade, že by sa mi rýchlo vybila batéria…

Vravel som si, okay, vydrž telefón aspoň pokým sa dostanem na hlavnú cestu a budem vidieť oceán. Pretože, keď zbadám oceán, budem vedieť, že mám pokračovať v ceste a dostanem sa tam, kam chcem ísť 😀

Sledoval som obrazovku telefónu aj naďalej.. Ale nedávalo mi to zmysel, pretože cesta sa zrazu zužovala až viedla niekam do rýžových polí. SAKRA! Zablúdil som. Musel som sa otočiť, vrátiť sa späť a tak som stratil ďalšie percentá z batérie. Podotýkam, mal som skúter, nie žiadnu terénnu motorku. Hondu PCX!

Napojil som sa nakoniec na správnu trasu a nasledoval GPS inštrukcie… Ostávalo už len skutočne pár minút kým mi telefón zaspí.. Ako som si tak išiel, dostal som sa na križovatku. Mrkol na displej…, aaaa v tom som vedel, že sa musím spoľahnúť sám na seba..

Nechcleo sa mi vrátiť späť.. Ani náhodou. Možno mi to EGO zakázalo, alebo som si mal niečo zažiť.. V tom momente som to neriešil. Proste som na tej križovatke nezabočil doprava ale išiel rovno. (Teraz s odstupom času si myslím, že keby idem doprava tak nezablúdim :D)

Okay, ale späť k ceste…

Po niekoľkých stovkách metroch som sa objavil v džungli. Úplne sám so zvukmi prírody..

Bez vody, bez jedla…

Pokračoval som v jazde a stále veril, že všetko bude v poriadku a niekde sa mi objaví cesta.

Dostal som sa na akýsi vyvýšený bod, z ktorého som v diaľke videl pobrežie a oceán…

Na chvíľku ma to ukľudnilo, pretože som vedel, že tam SAKRA nejaká cesta musí byť…

Ukľudnil som sa a pokračoval v jazde…  Aj keby chcem, tak cesta naspäť nebola možná.. Pripadala mi oveľa horšia a ťažšia…

A v tom to začalo. Cesta začala byť užšia. Bola rozpadnutá. Prašná. Popadané stromy, kedy som musel zastaviť a ručne tlačiť motorku, nakloniť ju až tak, že mi skoro padla na zem.

Môj tep mi začal stúpať… Mal som strach. Už som myslel na to najhoršie, že čo by sa stalo, keby tu zostanem?? Bez vody, jedla a telefónu? Tá predstava bola tak silná, že môj adrenalín vystúpil o 300 % hore. Môžem teraz povedať, že práve ten adrenalín ma zachránil a držal ma v kľude a viere. Zároveň som sa však modlil a prosil o všemožnú ochranu, aby som v poriadku dorazil do Greteku – miesta priamo pri pláži.

Počas celej jazdy džunglov, prerezávania opadnutých stromov a konárov, mi v hlave prebiehali rôzne myšlienky… Potom som zrazu zbadal jedného miestneho. Ihneď som zastavil. Opýtal sa ho: „Gretek, di bawa? – To znamená, že či je Gretek touto cestou dole..

On si len myslel, že či nie som šialený, že je to nebezpečné.. Že cesta je vo veľmi zlom stave, úzka a tak.. Ja som však vedel, že tou cestou idem celý čas a naspäť sa už nedá ísť…

Poďakoval som mu a vyrazil ďalej… To ste mali vidieť čo to bolo.. Ešte horšie, než do tohoto momentu.. No ja som pokračoval. Cítil som, že to zvládnem a dostanem sa tam.

Po asi 2 hodinách prezerávania sa džunglov, objavil som civilizáciu a normálne cesty. Brutálne som si od srdca vydýchol. Poďakoval BOHu a všetkým ochrancom, že sa mi až na pár škrabancom a špinavých topánkach nič nestalo.

Zastavil som sa v Indomarete – meistny supermarket a doplnil zásoby. Vodu a pár sladkých tyčiniek 😀

Následne som si sadol na motorku a pokračoval smerom do Amedu… Ako som sa tak blížil k rázcestiu Amed-Amlapura, mrkol som na hodinku na motorke a povedal si, že pôjdem radšej priamo domov smerom Amlapura-Candidasa-Canggu.

Cestu smerom do Canggu som už poznal z predošlých rokov cestovania po Bali a tak som išiel po pamäti. Radoval som sa z toho, že som to zvládol a zažil úroveň medzi životom a nebezpečenstvom.

Keď som prišiel domov po ďalších 2 hodinách jazdy, iba som si sadol. Ešteraz od srdca poďakoval… Po pravde, musel som si jednu zapáliť 😀

PS: Toľko z tohto príbehu. Zažili ste aj Vy nejaký ťažký skúškový moment v živote, ktorý Vás stál skoro život? Podeľte sa s nami v komentároch.

Comments